Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“ (Mt 5, 1-12a)
Prívlastok „svätý“ alebo „blahoslavení“ sa v latinskej cirkvi od stredoveku považuje za čestný titul ľudí, o ktorých máme istotu, že sú v nebi. Cirkev ich predkladá ostatným ako vzory k nasledovaniu. Tento titul dnes nepoužíva nik iný. Ani nás nenapadne prisvojovať si ho. Svätí sú tí, čo pekne žili, umreli a dnes sú v nebi. Okrem tých známych, si dnes pripomíname i všetkých neznámych svätcov, aj takých, ktorých cirkev za svätých nevyhlásila. Sú medzi nimi mnohí naši predkovia, príbuzní, priatelia...
Aký je však pôvodný význam prívlastku „svätý“? Keď Ježiš hovorí o „blahoslavených", nechváli ich hrdinské skutky. Konštatuje, že sú chudobní v duchu, plačúci, tichí, lační a smädní po spravodlivosti, milosrdní; že sú to ľudia, čo majú čisté srdce, šíria pokoj, čo sú prenasledovaní pre spravodlivosť… Týmto všetkým (a medzi nimi sa iste nájde každý z nás) Ježiš nesľubuje, že „budú blahoslavení". Vraví im, že „blahoslavení už sú"! Prví kresťania si v dôsledku toho boli vedomí, že svätosť nie je odmenou za hrdinstvo, ale je to ich základné povolanie a v istom zmysle už aj realita ich života. Texty Nového zákona nazývajú „svätými“ tých, čo uverili v božstvo Ježiša Krista a stali sa kresťanmi. Dôkazom toho je napríklad Pavlov list, ktorý píše kresťanom do Ríma. Jeho adresátmi sú „tí, čo sú v Ríme, Bohom milovaní, povolaní svätí“ (Rim 1,7). Ak si to uvedomíme, potom sa nemusíme diviť, že termín „svätý“, po grécky „hagios“ sa písal v rímskych katakombách na hrobe každého jedného pokrsteného človeka.
Aj my si dnes uvedomme, že keď recitujeme naše vyznanie viery, ktoré pochádza z 1. storočia, vravíme v ňom, že veríme „v spoločenstvo svätých“ nie „v spoločenstvo so svätými“. Svätí nie sú tí druhí. Sú to oni, tí v nebi, a my spolu s nimi. Veď „Boh si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4). Príbeh našej svätosti sa začína dávno pred naším narodením, dokonca ešte pred stvorením sveta. Svätosť neprichádza po smrti. Je niečo, čo nás predchádza. Je darom, ktorý je nám daný v momente, keď sa krstom navždy spájame s osobou, o ktorej spievame: „Veď len ty si svätý, len ty si Pán, len ty si najvyšší..."
O svätom Jánovi Pavlovi II. sa hovorí, že keď vážne ochorel, rehoľná sestra pracujúca v jeho domácnosti mu povedala: „Bojím sa o Vašu svätosť!“ a on jej s úsmevom odpovedal: „Aj ja sa bojím o svoju svätosť!“ Uvedomme si, aký veľký dar sme dostali do vienka a starajme sa oň, aby cirkev i naša farnosť naozaj žiarila druhým ako „spoločenstvo svätých“.
Comments